Švajčiarsky durič

Švajčiarsky durič má pevnú, vytrvalú, no nie ťažkú stavbu, ušľachtilú úzku hlavu, dlhú papuľu a veľmi dlhé stočené uši. Psy merajú 49 až 59 cm a sučky 47 až 57 cm bez tolerancie mimo rozsahu. Hmotnosť FCI neurčuje.

Krátka srsť je hladká a hustá. Štyri variety majú spoločnú stavbu aj povahu a odlišujú sa sfarbením: bernská, jurská, lucernská a schwyzská. Nízkonohý švajčiarsky durič je iné plemeno pod číslom FCI 60.

FCI opisuje živého, vášnivo loviaceho, citlivého, poddajného a na majiteľa veľmi naviazaného psa. Pri love pracuje samostatne, hlasom oznamuje stopu a vytrvalo pokračuje aj v ťažkom teréne.

Citlivosť si vyžaduje zrozumiteľný výcvik bez hrubosti. Silná motivácia nasledovať pach môže prekryť privolanie, preto sa voľný pohyb neposudzuje podľa správania na pokojnom dvore. Povahu šteňaťa treba overiť pri rodičoch a v podmienkach odchovu.

Švajčiarsky durič môže byť naviazaným domácim psom, no rodina musí počítať s poľovným hlasom, vytrvalosťou a silnou motiváciou nasledovať pach. Krátke mestské venčenie jeho pracovné potreby nenahrádza.

Kontakt s deťmi riadi dospelý. So psami môže fungovať pri vhodnej socializácii, ale drobné zvieratá sa chránia pred loveckým správaním. Byt nie je vylúčený samotnou veľkosťou, praktickou prekážkou však môže byť hlasitosť a nedostatok terénneho programu.

Krátku hladkú srsť stačí pravidelne prečesať a po práci odstrániť blato a uvoľnené chlpy. Oveľa viac pozornosti potrebujú dlhé visiace uši: po daždi alebo vode sa vysušia a kontroluje sa koža, zápach a výtok.

Po návrate z terénu sa prezrú labky, medziprstie, oči a celé telo kvôli poraneniam, osinám a parazitom. Pes potrebuje bezpečnú výstroj a identifikáciu. Manipuláciu s ušami a labkami sa učí od šteňaťa v krátkych pokojných krokoch.

Základom je kontakt s vodičom, privolanie, uvoľnené vodítko a schopnosť prerušiť prácu na pachu. Výcvik začína v ľahkom prostredí a pri zveri sa používa dlhá šnúra alebo bezpečne oplotený priestor.

Stopovanie, dohľadávanie a pachové hry využívajú prirodzené schopnosti. Hlas na stope je pracovný znak; v domácnosti sa učí signál na ukončenie a pokojné náhradné správanie. Tvrdý nátlak môže pri citlivom psovi oslabiť dôveru a návrat k človeku.

FCI štandard neuvádza plemenné diagnózy ani jednotný zdravotný skríning. Bez potvrdeného aktuálneho programu preto profil nepridáva zoznam ochorení z komerčných atlasov.

Záujemca si má vyžiadať výsledky požadované klubom konkrétnej variety, overiť ich pri oboch rodičoch a pýtať sa na zdravie príbuzných. V bežnom živote sa sledujú najmä uši, oči, koža, pohyb a kondícia; opakovaný výtok, bolesť alebo krívanie patria k veterinárovi.

FCI hmotnosť ani osobitnú diétu neurčuje. Denná dávka sa prispôsobuje veku, telesnej kondícii a skutočnej pracovnej záťaži. Rebrá majú byť hmatateľné a pás rozoznateľný.

Maškrty z výcviku sa započítavajú do príjmu a voda je dostupná počas práce aj po nej. Veľká porcia tesne pred intenzívnym pohybom nie je vhodná. Náhla strata výkonu, hmotnosti, smädu alebo chuti do jedla patrí k veterinárovi.

Predkov švajčiarskych duričov zachytáva rímska mozaika nájdená v Avenches. V 15. storočí ich vyhľadávali talianski a v 18. storočí francúzski poľovníci pre schopnosť loviť zajaca.

V roku 1882 vznikli štandardy piatich variet. Thurgovská neskôr zanikla a od roku 1933 platí jediný štandard pre štyri dnešné variety. Zanikol aj starý jurský typ svätého Huberta. FCI vedie spoločné plemeno pod číslom 59.

• FCI vedie štyri variety pod jedným štandardom.
• Thurgovská piata varieta začiatkom 20. storočia zanikla.
• Predkovia sú zobrazení na rímskej mozaike z Avenches.
• Rozmery sú spoločné pre všetky štyri sfarbenia.
• Nízkonohý švajčiarsky durič má samostatné číslo FCI 60.