Slovenský čuvač

Slovenský čuvač je horský pes pevnej konštitúcie, impozantného zjavu a s hustou bielou srsťou. Telo má v rámci mierneho obdĺžnika a spočíva na silných, pomerne vysokých končatinách. Štandard zdôrazňuje silnú kostru, živý temperament a to, že pes je ostražitý, nebojácny a bdelý.

Podľa štandardu dosahujú psy 62 až 70 cm v kohútiku pri hmotnosti 36 až 44 kg, sučky 59 až 65 cm pri 31 až 37 kg. Ide teda o veľkého psa v plnom zmysle slova, nie o väčšieho spoločníka.

Srsť je dvojitá. Krycí chlp má 5 až 15 cm, je mierne zvlnený a na chrbte netvorí pútec; u psov prechádza v nápadnú hrivu. Podsada je jemná a hustá, v lete ju pes zhodí, a preto srsť cez leto stráca hustotu, no vďaka zvlnenému krycieho chlpu ostáva vzdušná.

Farba je jediná: biela. Žltkastý nádych pri nasadení uší je prípustný, výrazné žlté škvrny nie sú povolené.

Meno plemena vysvetľuje sám štandard — pochádza zo slovenského slova čuvať, teda počuť a striehnuť.

Čuvač je podľa štandardu bezhranične verný a odvážny, vždy pripravený odohnať votrelca — a štandard výslovne dodáva, že hoci by ním bol medveď alebo vlk. To nie je poetická nadsádzka, ale opis pracovnej úlohy, na ktorú bol pes stáročia šľachtený.

Z toho vyplýva všetko podstatné. Čuvač bol chovaný na to, aby sa v horách rozhodoval sám, bez pastiera v dohľade. Nečaká na povel, situáciu vyhodnotí a koná. Táto samostatnosť z plemena nezmizla a v mestskom prostredí je práve ona najväčšou výzvou.

K vlastnej rodine je pokojný, znášanlivý a nesmierne oddaný. Deti vlastnej domácnosti chráni prirodzene a ich hlučnosť ho neruší.

K cudzím je zdržanlivý. Nie je zákerný ani nervózny, ale nadšenie z návštevy od neho nikto nedostane a nedôveru dáva najavo hlasom.

Prah dráždivosti má vysoký. Čuvač neexploduje pre maličkosť; keď však raz situáciu vyhodnotí ako hrozbu, presvedčiť ho o opaku je zdĺhavé.

Slovenský čuvač je rodinný pes s jasným zadaním: patrí k domu so záhradou, kde má čo strážiť a kam patria jeho ľudia.

S deťmi vlastnej rodiny vychádza veľmi dobre. Je pokojný, znášanlivý a hlučnosť domácnosti ho neruší. Pri hmotnosti okolo štyridsiatich kilogramov je však potrebné dozerať na hru s malými deťmi — nie pre povahu psa, ale pre jeho hmotnosť.

K návštevám je zdržanlivý a treba mu pomôcť. Cudzí človek, ktorého majiteľ privíta pokojne a bez rozruchu, je pre čuvača prijateľný; človek, ktorý sa k nemu hneď skloní a siahne po ňom, nie.

S ostatnými domácimi zvieratami spolužitie funguje, ak pes vyrastal s nimi. K cudzím psom na svojom pozemku je odmietavý — presne to je jeho úloha.

Do bytu sa plemeno nehodí. Nie preto, že by potrebovalo extrémny pohyb, ale preto, že potrebuje územie a v byte nemá čo robiť.

Ideálny majiteľ čuvača je človek, ktorý žije v dome, má rád pokojného psa s vlastným názorom a vopred si vyrieši dve veci: plot a susedov.

Čuvač nie je náročný pes na starostlivosť, ale je náročný na priestor a na plot.

Srsť sa cez rok češe raz týždenne, dôraz treba klásť na hrivu, zadné nohy a chvost, kde sa najskôr tvoria pramene. Na jar, keď pes zhadzuje podsadu naraz, je česanie práca na každý deň a množstvo srsti prekvapí každého prvomajiteľa.

Praktické minimum:

• česanie raz týždenne, počas zhadzovania podsady denne
• kúpanie len výnimočne, biela srsť sa čistí sama a špina z nej po vyschnutí vypadne
• kontrola uší, ktoré sú husto osrstené
• kontrola labiek po behu v teréne, v zime aj po posypovej soli
• pevný plot minimálne meter a pol vysoký, bez medzier a s bezpečnou bránou

Čuvač nepatrí na reťaz ani do kotca. Nie je to len otázka pohody psa: izolovaný strážny pes stráca kontakt s bežným ruchom a jeho nedôverčivosť sa mení na nekontrolovateľnú. Pes musí vidieť, čo je normálne, aby vedel rozoznať, čo normálne nie je.

Rátať treba aj so štekaním. Hlas je pracovným nástrojom plemena a čuvač ho používa najmä večer a v noci. V zástavbe rodinných domov je to najčastejší dôvod sporov so susedmi a rieši sa výcvikom a umiestnením psa, nie potichu.

Čuvač sa učí ochotne, ale poslúcha zo vzťahu, nie z podriadenosti. Kto od neho čaká pružnosť ovčiaka, bude sklamaný; kto ho vedie pokojne a dôsledne, dostane spoľahlivého psa.

Tri veci treba riešiť od šteňaťa:

• Socializácia s ľuďmi. Strážne plemeno potrebuje poznať, ako vyzerá bežný pohyb cudzích ľudí, aby ich prítomnosť nevyhodnocovalo ako hrozbu. Šteňa musí chodiť do mesta, medzi ľudí a k návštevám.
• Regulácia štekania. Naučiť psa prestať na povel je jednoduchšie než odnaučiť ho začať. Základom je nenechať psa celé večery samého vonku, kde si štekanie odmeňuje sám.
• Privítanie návštevy. Čuvač musí mať jasné pravidlo, čo robí, keď niekto príde — miesto, na ktoré si ľahne, funguje lepšie než ustavičné napomínanie.

Tvrdý výcvik u tohto plemena nefunguje. Čuvač je citlivý na nespravodlivosť a nátlak si zapamätá dlhšie než povel.

Pohyb potrebuje pravidelný, ale nie športový. Hodina a pol denne v pokojnom tempe, najlepšie v teréne, mu stačí; z čuvača nikdy nebude bežecký partner na dvadsať kilometrov.

Čuvač patrí k odolným plemenám, ktoré si zdravie udržali práve preto, že sa dlho chovalo na prácu. Sledovať však treba:

• Dyspláziu bedrových a lakťových kĺbov — pri veľkom plemene najdôležitejšie vyšetrenie vôbec; vyhodnotenie oboch rodičov je pri kúpe základ.
• Torziu žalúdka — akútny život ohrozujúci stav u hlbokohrudých plemien, prejaví sa nafúknutým bruchom, neúspešným pokusom o vracanie a nepokojom.
• Ochorenia štítnej žľazy — znížená funkcia sa prejaví apatiou, priberaním a zhoršením kvality srsti.
• Zápaly zvukovodu — dôsledok husto osrstených uší, najmä po kúpaní a v horúcom počasí.
• Preťaženie v období rastu — nie je to ochorenie, ale najčastejšia príčina neskorších problémov s kĺbmi. Šteňa veľkého plemena nesmie behať po schodoch a nesmie skákať z výšky.

Pri kúpe šteňaťa žiadajte vyhodnotenie bedrových a lakťových kĺbov oboch rodičov.

Čuvač je pri svojej veľkosti prekvapivo nenáročný. Stáročia žil na jednoduchej strave v horách a metabolizmus tomu zodpovedá — dávka podľa tabuľky na obale býva pre neho skôr veľkorysá.

Zásadné je obdobie rastu. Veľké plemeno dorastá do dvoch rokov a rýchly rast šteňaťa zaťažuje kĺby spôsobom, ktorý sa nedá vrátiť späť. Šteňa čuvača preto nesmie byť tučné a nesmie dostávať vápnik navyše bez odporúčania veterinára.

Praktické zásady:

• kŕmiť dvakrát denne, dávku odvážiť
• po jedle nechať psa hodinu v pokoji, veľké plemená sú ohrozené torziou žalúdka
• v zime pri celodennom pobyte vonku dávku primerane zvýšiť
• kondíciu kontrolovať hmatom, cez hustú srsť sa nadváha nedá odhadnúť okom

Starší čuvač priberá ľahko a nadváha zaťaží kĺby, ktoré už tak nesú veľkú hmotnosť. Zníženie dávky je pri starnúcom psovi rovnako dôležité ako pohyb.

Čuvač je horský strážny pes karpatského oblúka. Po stáročia žil pri salašoch a pri gazdovstvách vo vysokohorských oblastiach Slovenska, predovšetkým v Tatrách, kde stádo chránil pred veľkými šelmami a dvor pred cudzími.

Štandard k tomu pripája detail, ktorý o plemene hovorí viac než celé odstavce opisu: pes bol podľa starej tradície chovaný výlučne v bielom, aby ho pastier v noci odlíšil od divej zveri. Biela farba plemena je teda pracovný znak, nie módna preferencia.

Genetickou charakteristikou plemena sa štandard zaoberá tiež. Popisuje dva typy — leucistický s čiernou papuľou a menej žiaduci flavistický s hnedou papuľou a svetlejším okom — a prísnu selekciu v prospech prvého typu, ktorou chovatelia dosiahli dnešnú podobu plemena.

Chov bol v čase spísania štandardu organizovaný: dokument uvádza asi dvesto členov klubu s chovnými jedincami a takmer osemsto zapísaných žijúcich psov v republike.

Rovnaká historická rodina bielych horských pastierskych psov karpatského oblúka zahŕňa aj poľského podhalanského ovčiaka; čuvač je jej slovenskou vetvou.

• Meno plemena vysvetľuje priamo FCI štandard: pochádza zo slovenského slova čuvať, teda počuť a striehnuť.
• Biela farba je pracovný znak. Podľa starej tradície sa plemeno chovalo výlučne biele, aby pastier v noci odlíšil psa od vlka alebo medveďa.
• Štandard pri opise odvahy plemena doslova uvádza, že čuvač je pripravený odohnať votrelca, hoci by ním bol medveď alebo vlk.
• Krycí chlp meria 5 až 15 cm a u psov vytvára nápadnú hrivu. Na chrbte netvorí pútec, čo je jeden z rozpoznávacích znakov plemena.
• V čase spísania štandardu evidoval chov takmer osemsto žijúcich zapísaných psov a asi dvesto členov klubu s chovnými jedincami.
• Slovenský čuvač je jedným z mála plemien, pri ktorých je krajinou pôvodu Slovensko.