Nemecký durič (brakýř)

Nemecký durič pôsobí ľahko, vysoko na nohách a elegantne, pritom má byť pevne stavaný. Typická je ušľachtilá úzka hlava, dlhé priliehajúce uši a dlhý chvost s bohatším osrstením. Kohútiková výška je 40 až 53 cm; hmotnosť štandard neurčuje.

Srsť je na krátkosrstého psa pomerne dlhá, veľmi hustá, tvrdá až štetinatá a dobre pokrýva aj brucho. Farba je červená až žltá s čiernym sedlom alebo plášťom a charakteristickými bielymi znakmi na hlave, krku, hrudi, končatinách a konci chvosta.

FCI štandard opisuje najmä pracovný typ a vzhľad, nie podrobný povahový profil. Z použitých znakov uvádza tmavé, jasné oči s priateľským výrazom a zaradenie medzi duriče s povinnou pracovnou skúškou.

Pri každodennom vedení treba vychádzať z jeho pôvodnej úlohy: pes pracuje nosom a pri pohybe v teréne potrebuje spoľahlivé privolanie, bezpečný režim a činnosti, pri ktorých môže pachové schopnosti používať kontrolovane.

Štandard neposkytuje samostatné hodnotenie vhodnosti k deťom, zvieratám ani bývaniu v byte. Takéto vlastnosti preto nemožno sľúbiť iba podľa plemena.

Domácnosť musí počítať s poľovným pôvodom, potrebou bezpečného pohybu a pravidelnej práce nosom. Kontakt s deťmi a zvieratami sa riadi podľa skúsenosti konkrétneho psa a vždy pod dohľadom dospelého.

Hustú tvrdú srsť treba pravidelne prečesať a po práci v teréne skontrolovať. Osobitnú pozornosť si vyžadujú dlhé priliehajúce uši, labky, medziprstie, koža a chvost, na ktorom je srsť dlhšia a tvorí miernu kefu.

Po návrate z porastu sa odstránia zachytené nečistoty a prezrú drobné poranenia. Pazúriky sa udržiavajú primerane krátke podľa toho, ako sa prirodzene obrusujú.

Zaradenie medzi pracovné duriče znamená, že výcvik má od začiatku riešiť kontakt s vodičom, privolanie a bezpečné ovládanie v teréne. Pachové hry a kontrolované stopovanie umožnia využívať nos bez toho, aby pes samostatne odchádzal za stopou.

Lekcie majú byť krátke, zrozumiteľné a primerané veku. Dôležité je nacvičiť pokoj pred vypustením, návrat k človeku a manipuláciu s ušami a labkami.

Platný FCI štandard nevymenúva konkrétne dedičné ochorenia ani ich výskyt. Profil preto bez ďalšieho autoritatívneho zdravotného zdroja neuvádza diagnózy ako vlastnosť plemena.

Kupujúci si má vyžiadať doložené vyšetrenia rodičov podľa aktuálnych pravidiel chovateľského klubu a informácie o pracovnej povahe aj zdraví príbuzných.

FCI neuvádza hmotnosť, dennú dávku ani druh krmiva. Príjem sa nastavuje podľa veku, kondície, zdravotného stavu a pracovnej záťaže konkrétneho psa.

Pri výcviku s odmenami sa ich množstvo započítava do dennej dávky. Zmenu kondície alebo trávenia treba riešiť individuálne s veterinárom.

V Nemecku kedysi existovalo viacero typov duričov. FCI uvádza, že z nich prežil vestfálsky durič, ktorého významnou miestnou varietou bol trojfarebný Sauerländer Holzbracke. Spojením tohto typu s miestnymi Steinbracken vznikol ustálený pes.

Od roku 1900 sa tento typ označuje ako Deutsche Bracke. Dnes ho FCI vedie pod číslom 299 v skupine duričov a príbuzných plemien, v sekcii malých duričov, s pracovnou skúškou.

• Nemecký názov plemena je Deutsche Bracke.
• Od roku 1900 sa tak označuje ustálený typ vzniknutý z miestnych nemeckých duričov.
• FCI ho radí medzi malé duriče, hoci meria 40 až 53 cm.
• Dlhší chlpatý chvost slúžil podľa štandardu ako ochrana pri nárazoch do vetiev.
• Plemeno podlieha pracovnej skúške.