Malorská doga

Malorská doga je mierne obdĺžnikový, pevný a mocný pes strednej výšky s výrazným rozdielom medzi pohlaviami. Pes meria 55 až 58 cm a váži 35 až 38 kg, suka meria 52 až 55 cm a váži 30 až 34 kg. Hlava je mohutná, hrudník široký a svalnaté telo má pôsobiť funkčne, nie ťažkopádne.

Krátka srsť je na dotyk drsná. Štandard uznáva žíhanú, plavú a čiernu farbu, v tomto poradí ich aj uprednostňuje. Povolená je čierna maska a obmedzené biele znaky na predných labkách, hrudi a papuli.

Platný štandard opisuje malorskú dogu ako pokojného psa v bežnom kontakte, ktorý môže byť odvážny a statočný. K ľuďom má byť priateľský a verný svojmu majiteľovi; pri strážení je ostražitý a istý. V pokoji pôsobí sebavedomo a pri pozornosti má prenikavý výraz.

Tieto vlastnosti neznamenajú, že pes nepotrebuje vedenie. Jeho sila a strážne vlohy vyžadujú predvídateľné pravidlá, bezpečné zoznamovanie s návštevami a majiteľa, ktorý vie pokojné správanie cielene odmeňovať.

Štandard uvádza priateľský vzťah k ľuďom a vernosť majiteľovi, zároveň však zdôrazňuje strážne schopnosti. V domácnosti preto potrebuje jasné hranice, kontrolovaný kontakt s návštevami a vlastné pokojné miesto.

Styk s deťmi musí byť pod dohľadom dospelého už pre silu a hmotnosť psa. Pri iných zvieratách nemožno výsledok sľúbiť iba podľa názvu plemena; rozhoduje skúsenosť konkrétneho psa, postupné zoznámenie a riadenie situácie.

Krátka, drsná srsť nepotrebuje tvarovanie. Bežná starostlivosť pozostáva z pravidelného prečesania, kontroly kože, uší, očí, zubov a pazúrikov. Po pohybe sa kontrolujú labky a prípadné drobné poranenia.

Pri manipulácii treba od mladosti nacvičiť pokojné prezeranie papule, labiek a uší. Je to praktické pri veterinárnom ošetrení dospelého silného psa a zároveň to umožní včas spozorovať zmenu zdravotného stavu.

Výcvik má od začiatku stavať na sebaovládaní, privolaní, chôdzi na vodítku a pokojnom prijímaní manipulácie. Krátke, zrozumiteľné lekcie a odmeňovanie správnej reakcie dávajú psovi jasný rámec bez zbytočného konfliktu.

Ostražitosť sa neusmerňuje podporovaním konfrontácie. Dôležitejšie je naučiť psa, že majiteľ rozhoduje o príchode návštevy, otvorení brány aj ukončení vzrušenia. Socializácia má byť postupná a bezpečná, nie nútené stretávanie s každým človekom či psom.

Platný FCI štandard neuvádza konkrétne dedičné ochorenia ani ich výskyt. Bez ďalšieho autoritatívneho zdravotného zdroja ich preto profil nevymenúva.

Záujemca o šteňa si má vyžiadať doložené výsledky vyšetrení rodičov podľa aktuálnych pravidiel príslušného chovateľského klubu a preveriť, či rodičia zodpovedajú štandardu aj povahou.

FCI štandard neurčuje druh krmiva ani dennú dávku. Množstvo sa preto nastavuje podľa veku, telesnej kondície, zdravotného stavu a skutočnej aktivity konkrétneho psa. Odmeny použité pri výcviku patria do denného príjmu.

Hmotnosť sa nemá posudzovať iba podľa čísla na váhe. Dôležitá je aj kondícia a pohyblivosť; výraznú alebo náhlu zmenu treba konzultovať s veterinárom.

FCI spája pôvod plemena s pohybom ľudí a psov po západnom Stredomorí. Psy iberského typu sa na Baleárske ostrovy dostali približne v roku 1230 s výpravami kráľa Jakuba I. Po prechode Menorky a ďalších území pod britský vplyv sa miestne psy krížili s britskými strážnymi a úchopovými psami.

Názov Ca de Bou súvisí s historickým využitím pri zápasoch so zvieratami. Španielska plemenná kniha zaznamenala plemeno v roku 1923, prvý jedinec bol zapísaný v roku 1928 a o rok neskôr sa Ca de Bou objavil na výstave v Barcelone. Dnešný štandard uvádza využitie na stráženie a obranu.

• Medzinárodný názov plemena je Majorca Mastiff, španielsky názov Perro Dogo Mallorquín.
• Označenie Ca de Bou je tradičný baleársky názov.
• FCI vedie plemeno v skupine 2 pod štandardom číslo 249.
• Štandard uprednostňuje tmavšie žíhanie a sýtu plavú farbu.
• Typickým pohybom plemena je klus.