Dalmatínsky pes

Dalmatínsky pes je silný, svalnatý a elegantne sa pohybujúci pes obdĺžnikového rámca. FCI štandard uvádza výšku 56–62 cm pri psoch a 54–60 cm pri sukách. Základ srsti je čisto biely a škvrny sú buď čierne, alebo pečeňovohnedé; majú byť jasne ohraničené a rovnomerne rozložené.

Stavbou ani povahou nejde o dekoratívne plemeno. Štandard ho označuje ako poľovného, spoločenského a rodinného psa vhodného na rôzne druhy výcviku. Má rád vodu a pobyt vonku a zachoval si výrazný lovecký pud. Jeho ľahký, dlhý krok pripomína, že bol po celé generácie vyberaný na vytrvalý pohyb.

Platný štandard žiada priateľského, živého a lojálneho psa bez nervozity či agresivity. Dalmatín býva silno naviazaný na domácnosť, pozorne sleduje ľudí a bez pravidelného kontaktu sa ľahko začne nudiť.

Je inteligentný a samostatný zároveň. Pokyny sa učí rýchlo, no pri jednotvárnom opakovaní stráca záujem. K cudzím ľuďom môže pristupovať s odstupom, nie však bojazlivo. Pri nedostatku pohybu a podnetov sa energia môže prejaviť skákaním, ničením vecí alebo hlučnosťou; nie je to vlastnosť, ktorú vyrieši samotná záhrada.

V aktívnej rodine býva dalmatín veselým a vytrvalým partnerom. S deťmi môže vychádzať dobre, ale mladý pes je prudký a pri hre ľahko zrazí malé dieťa. Kontakt preto patrí pod dohľad a dieťa musí rešpektovať odpočinok aj misku psa.

S inými psami sa pri včasnej socializácii spravidla zžije. Pri mačkách a drobných zvieratách treba počítať s loveckým pudom a zoznamovať ich kontrolovane. Do malého bytu sa hodí len vtedy, ak má každý deň dostatok pohybu a spoločnosti; pre domácnosť, kde zostáva celé pracovné dni sám, vhodný nie je.

Krátka srsť nepotrebuje strihanie, ale uvoľnené tvrdé chlpy sa zachytávajú v textíliách počas celého roka. Raz až dvakrát týždenne pomôže gumová kefa alebo rukavica; v období silnejšieho línania častejšie česanie.

Súčasťou rutiny má byť kontrola kože, pazúrikov, zubov a zvesených uší. Po kúpaní treba uši vysušiť. Dalmatín potrebuje bezpečný priestor na pohyb a postupne budovanú kondíciu. Beh pri bicykli alebo dlhý beh patrí až dospelému, zdravému psovi; šteňa má mať voľný pohyb primeraný veku a dostatok odpočinku.

Dalmatín sa učí ochotne, ak má výcvik jasný zmysel, krátke lekcie a odmenu. Dobre mu sedia poslušnosť, pachové hry, turistika a po ukončení rastu aj vytrvalostné aktivity. Tvrdé tresty zhoršujú dôveru a pri citlivom psovi môžu vyvolať vyhýbanie.

Od šteňaťa treba budovať pokojné správanie pri ľuďoch, psoch, doprave a manipulácii. Dôležité je spoľahlivé privolanie, chôdza bez ťahania a schopnosť oddychovať aj po aktivite. Pri jedincovi s jednostrannou stratou sluchu sa signály prispôsobia jeho možnostiam; pri obojstranne nepočujúcom psovi sa používa dôsledná vizuálna komunikácia.

Pred kúpou šteňaťa žiadajte výsledok vyšetrenia sluchu BAER pre každé šteňa, nie iba slovné uistenie. Vrodená hluchota môže byť jednostranná aj obojstranná a FCI ju uvádza medzi vylučujúcimi chybami. Jednostranne nepočujúci pes môže fungovať dobre, majiteľ však musí poznať jeho stav.

Druhým dôležitým okruhom je hyperurikozúria, teda zvýšené vylučovanie kyseliny močovej s rizikom urátových kameňov. Royal Kennel Club uvádza DNA test HUU a odporúča aj hodnotenie bedier, lakťov a BAER. Výsledky rodičov majú byť dohľadateľné; test znižuje neistotu, nie je však zárukou celoživotného zdravia.

Pri dalmatínovi má výživa osobitný význam pre metabolizmus kyseliny močovej. Klubové zdravotné materiály upozorňujú na sklon k urátovým kryštálom a kameňom. Konkrétny jedálniček preto patrí veterinárovi, najmä ak sa v moči už kryštály našli; svojvoľné extrémne diéty môžu vytvoriť iný problém.

Praktickým základom je stále dostupná voda, pravidelné možnosti močenia a udržiavanie štíhlej kondície. Dennú dávku treba prispôsobiť skutočnému pohybu a maškrty do nej započítať. Náhla zmena močenia, krv v moči, tlačenie bez výsledku alebo bolesť sú dôvodom na okamžité veterinárne vyšetrenie.

Pôvod plemena spája FCI s Chorvátskom a historickou Dalmáciou. Škvrnité psy zachytávajú maľby a cirkevné kroniky zo 16. až 18. storočia. V záznamoch z diecézy Đakovo sa v 18. storočí objavuje latinský názov Canis Dalmaticus.

Thomas Pennant plemeno opísal v roku 1771 a Thomas Bewick ho v roku 1790 označil aj ako kočiarového psa. Prvý neoficiálny štandard vznikol v Anglicku roku 1882; po založení Dalmatian Clubu v roku 1890 sa stal základom oficiálneho chovu. FCI zverejnila prvý štandard v roku 1955.

• Škvrny šteniat sa po narodení ešte len postupne zvýrazňujú.
• FCI rozlišuje dve farebné variety: čierne škvrny a pečeňovohnedé škvrny.
• Historické označenie coach dog odkazuje na spojenie plemena s kočmi a koňmi.
• Štandard výslovne uvádza záľubu vo vode a pobyte vonku.
• Každé rozloženie škvŕn je jedinečné, no štandard vyžaduje jasné okraje a biely základ.