Bígl (Beagle)

Bígl je pevne a kompaktne stavaný durič, ktorý podľa štandardu pôsobí kvalitne, no bez hrubosti. Je to najmenší z britských duričov pracujúcich vo svorke a všetko na ňom slúži vytrvalej práci na stope.

Žiaduca výška je 33 až 40 cm; štandard neuvádza rozdiel medzi psami a sučkami ani žiadnu hmotnosť.

Uši sú dlhé, s okrúhlym koncom a pri natiahnutí dopredu majú siahať takmer po špičku nosa. Nasadené sú nízko a ležia hladko pri lícach. Nie je to ozdoba — dlhé, nízko nasadené uši pomáhajú pri práci na stope vírením pachu k nosu.

Srsť je krátka, hustá a odolná voči počasiu. Farebná paleta je široká, štandard však vymenúva povolené kombinácie taxatívne a iné nepripúšťa. Jeden znak platí vždy: špička chvosta je biela. Vo svorke bežiacej s hlavou pri zemi je práve biely koniec chvosta to, čo poľovník vidí nad porastom.

Štandard opisuje bígla ako veselého duriča, ktorého podstatnou funkciou je loviť sledovaním stopy, predovšetkým zajaca. Ďalej hovorí o odvahe, veľkej aktivite, vytrvalosti a odhodlaní a o vyrovnanej povahe bez akejkoľvek agresivity či bojazlivosti.

To „vyrovnaný a bez agresivity" je dôvod, prečo je bígl výborný rodinný pes. Bol chovaný na prácu vo svorke a pes, ktorý sa háda so susedmi vo svorke, sa jednoducho nechoval ďalej. Znášanlivosť má teda v pôvode.

Rovnaký pôvod však vysvetľuje aj to druhé. Bígl bol šľachtený na to, aby sledoval stopu nezávisle od človeka a aby to robil hodiny. Nos je preňho hlavný zmysel a keď ho zamestná, ostatné vnemy idú bokom.

Hlas má hlboký a nosný — pri práci na stope je to signál pre svorku aj pre poľovníka. Bígl nešteká zbytočne, ale keď má dôvod, počuť ho ďaleko.

Je to zároveň mimoriadne spoločenský pes. Sám doma sa nudí a nuda sa uňho spája s vytrvalosťou, s akou pracuje na stope.

Bígl je jedno z najlepších rodinných plemien vôbec, ak sa akceptujú dve veci: potrebuje pohyb a nepatrí na voľno.

S deťmi vychádza výnimočne dobre. Je znášanlivý, hravý a nemá sklon k podráždenosti — svorkový pôvod z neho spravil psa, ktorý si nerobí problémy z hluku, zmätku ani z toho, že mu niekto vlezie do priestoru.

S inými psami vychádza spravidla bez problémov a spoločnosť druhého psa mu robí dobre. K mačkám je situácia zvládnuteľná po zoznámení, k drobným zvieratám ako králiky a hlodavce nie — na tie bol chovaný.

Do bytu sa hodí len s dostatkom pohybu. Sám osebe je bígl doma pokojný, no pes bez vyťaženia zavýja a hryzie, a v paneláku sa to prejaví rýchlo.

Samotu znáša zle. Domácnosť, kde je pes desať hodín denne sám, mu nesedí; ideálne je, keď má spoločnosť iného psa alebo keď je niekto doma.

Ideálny majiteľ bígla je človek, ktorý má rád dlhé prechádzky, nebráni psovi ňuchať a berie ako fakt, že jeho pes bude na vodítku prakticky vždy.

Fyzická starostlivosť patrí k najjednoduchším spomedzi všetkých plemien.

Krátka, hustá srsť sa raz týždenne prejde gumovou kefou. Bígl sa nestriha ani netrimuje a kúpanie potrebuje len vtedy, keď sa v niečom vyváľa — čo je, vzhľadom na povahu plemena, pravidelnejšie, než by človek čakal.

Praktické minimum:

• česanie gumovou kefou raz týždenne, počas jarného preperovania častejšie
• kontrola a čistenie uší aspoň raz týždenne — dlhé, nízko nasadené uši nevetrajú
• kontrola pazúrikov, ktoré pri behu po mäkkom teréne nezbrúsi
• kontrola zubov a pravidelné čistenie

Uši sú pri bíglovi najslabším miestom v starostlivosti. Ležia tesne pri hlave, uzatvárajú zvukovod a po každom kúpaní alebo daždi v ňom ostáva vlhko. Zápal zvukovodu je u plemena veľmi častý a začína nenápadne — psom potriasaná hlava a zápach z ucha sú prvé signály.

Zvyšok starostlivosti sa týka zabezpečenia. Bígl podlieza, prekopáva sa a pri zachytení stopy prekoná plot, ktorý by inak ignoroval. Pozemok musí byť uzavretý po celom obvode vrátane spodnej hrany.

Výcvik bígla je predovšetkým cvičenie trpezlivosti majiteľa.

Plemeno je inteligentné, ale nebolo šľachtené na to, aby sa pri práci pozeralo na človeka. Robilo svoju prácu samo a človek ho nasledoval. Preto sa bígl učí ochotne, no vykonáva vtedy, keď mu to za to stojí.

Tri veci treba prijať:

• Privolanie na stope nefunguje. Pes so zachytenou stopou nepočuje, nevidí a nezastaví. Nejde o neposlušnosť, ale o mieru sústredenia, ktorú si plemeno prinieslo z práce. Voľný pohyb patrí do oploteného priestoru, inak dlhá šnúra.
• Nuda sa prejaví hlasom. Bígl, ktorý je hodiny sám, zavýja. Susedia to registrujú skôr než majiteľ, ktorý je v práci.
• Trestanie nefunguje vôbec. Plemeno je odolné voči nátlaku a tvrdý prístup ho len naučí vyhýbať sa majiteľovi.

Čo funguje výborne: nosová práca. Hľadanie pamlskov, stopovanie, mantrailing a pachové hry unavia bígla rýchlejšie a lepšie než beh. Je to plemeno, ktoré má v nose zamestnanie na celý deň — treba mu ho len dať legálne.

Chôdza na vodítku sa u bígla trénuje od šteňaťa. Pes, ktorý sa ťahá za pachom, si pri sile plemena vytvorí návyk, ktorý je neskôr ťažké prelomiť.

Bígl je celkovo zdravé plemeno s dlhým vekom, ale niekoľko slabých miest má:

• Obezita — najčastejší zdravotný problém plemena a príčina ďalších ťažkostí s kĺbmi a s chrbticou.
• Zápaly zvukovodu — dôsledok dlhých, nízko nasadených uší, ktoré nevetrajú.
• Epilepsia — v plemene popísaná, prejaví sa záchvatmi spravidla v mladom dospelom veku.
• Hypotyreóza — znížená funkcia štítnej žľazy s prejavmi apatie, priberania a zhoršenia srsti.
• Ochorenia medzistavcových platničiek — riziko rastie s nadváhou.
• Ochorenia oka — šedý zákal, glaukóm a vyhrnutie viečka sú v plemene sledované.
• Musladin-Lueke syndróm — dedičné ochorenie väziva popísané práve u bíglov, na ktoré existuje DNA test.

Pri kúpe šteňaťa žiadajte informácie o vyšetrení očí rodičov a o výskyte epilepsie v línii. Otázka na epilepsiu je nepríjemná, ale legitímna.

Bígl je jedno z plemien, pri ktorých je obezita hlavným zdravotným rizikom. Nie je to nadsádzka: pes s vynikajúcim nosom, nekonečnou motiváciou k jedlu a bez akéhokoľvek zmyslu pre sýtosť si potravu nájde všade.

Praktické zásady:

• odvážiť dennú dávku a rozdeliť ju na dve porcie
• pamlsky odpočítať z dávky, nie pridať k nej
• kôš, špajzu a tašky s nákupom držať mimo dosahu psa
• kondíciu kontrolovať hmatom raz mesačne a dávku podľa toho upravovať

Bígl vie otvoriť skrinku, vyliezť na linku a dostať sa k jedlu, o ktorom si myslíte, že je bezpečne uložené. Vyžrané balenie čokolády alebo hrozna je u tohto plemena reálnym dôvodom návštevy veterinárnej pohotovosti.

Motivácia jedlom má aj dobrú stránku: pri výcviku je to najlepší nástroj, aký majiteľ bígla má. Dennú dávku sa oplatí použiť ako tréningovú menu namiesto misky.

Bígl vznikol podľa štandardu zmenšovaním väčšieho foxhounda tak, aby s ním mohli loviť ľudia idúci pešo, predovšetkým na zajaca. Dodnes sa používa vo svorkách, ktoré nezriedka organizujú inštitúcie vrátane škôl a univerzít.

Za vlády Henricha VIII. a Alžbety I. existovali aj drsnosrsté bígle, z ktorých niektoré boli také malé, že sa dali nosiť vo vrecku poľovníckeho kabáta. Veľkosť plemena sa v priebehu storočí zväčšila, no menšie jedince sa občas narodia dodnes a hovorí sa im pocket beagles.

Štandard opisuje prácu svorky s neobvyklým zaujatím: hovorí, že niet lepšieho pohľadu než svorka bíglov v plnom prenasledovaní, s hlavami pri zemi a s chvostmi hore v pevnom poriadku.

Práve táto svorková minulosť je kľúčom k plemenu. Bígl nie je pes vyšľachtený na spoluprácu s jedným človekom ako ovčiak, ale na prácu v skupine psov, ktorých úlohou bolo držať stopu bez ohľadu na to, čo sa deje okolo.

• Špička chvosta je vždy biela. Vo svorke bežiacej s hlavou pri zemi je práve biely koniec chvosta to, čo poľovník vidí nad porastom.
• Za vlády Henricha VIII. a Alžbety I. existovali drsnosrsté bígle a niektoré boli také malé, že sa dali nosiť vo vrecku poľovníckeho kabáta.
• Menšie jedince sa občas narodia dodnes a hovorí sa im pocket beagles.
• Uši majú byť pri natiahnutí dopredu takmer po špičku nosa. Nízke nasadenie a dĺžka pomáhajú vírením prinášať pach k nosu.
• Štandard vymenúva povolené farby taxatívne a iné nepripúšťa — čo je pri plemene s takou pestrou paletou nezvyčajné.
• Plemeno vzniklo zmenšením foxhounda tak, aby sa dalo loviť pešo, nie z konského chrbta.