Bernský salašnícky pes

Bernský salašnícky pes je veľký, silný a harmonicky stavaný pes s dlhou, mierne zvlnenou trojfarebnou srsťou. Podľa štandardu má byť skôr kompaktný než pretiahnutý a v pohybe pôsobiť pokojne a vyrovnane, nie ťažkopádne.

Sfarbenie je jeho poznávacím znakom a štandard ho opisuje presne: sýtočierny základ, bohaté pálenie na lícach, nad očami, na všetkých štyroch nohách a na hrudi, k tomu biela lysina, biely kríž na hrudi, biele labky a biely koniec chvosta.

Je to jedno zo štyroch švajčiarskych salašníckych plemien a jediné dlhosrsté z nich. Pôvodne to bol farmársky pes z predalpskej oblasti okolo Bernu, ktorý strážil, ťahal vozíky a poháňal dobytok.

Povahou je to však predovšetkým pes rodiny, nie samostatný pracovník.

Štandard opisuje povahu plemena nezvyčajne konkrétne: sebavedomý, pozorný, bdelý a v bežných situáciách nebojácny; k svojim ľuďom dobrácky a oddaný, k cudzím pokojný a zdržanlivý, stredného temperamentu a poddajný.

V praxi to znamená pes, ktorý cudzieho človeka ohlási a potom si ho nechá prísť. Nie je útočný a nie je ani plachý — je len rezervovaný, kým situáciu nevyhodnotí.

K rodine je hlboko naviazaný a chce byť pri nej. Bernský salašnícky pes nie je pes na dvor, ktorý si vystačí sám; osamotenie v koterci mu neprospieva a povaha sa tým kazí.

Dospieva pomaly, telom aj hlavou. Šteniatkovská nemotornosť a hravosť mu vydržia dlhšie než dvom rokom.

Je citlivý na tón. Tvrdý prístup ho nezocelí, len uzavrie.

Ako rodinný pes je bernský salašnícky pes ťažko prekonateľný. Je pokojný, trpezlivý, znášanlivý a k deťom mimoriadne tolerantný. Nemá sklon k podráždenosti a hluk domácnosti mu neprekáža.

Jediné riziko pri malých deťoch je jeho hmotnosť — nie povaha. Mladý pes s hmotnosťou päťdesiat kilogramov dieťa neúmyselne zrazí a nevie o tom.

S inými psami aj s mačkami sa spravidla znáša dobre, najmä ak s nimi vyrastal. Lovecký pud je mierny.

Do bytu sa nehodí, a to nie kvôli pohybu — hodina denne mu stačí — ale kvôli veľkosti, srsti a tomu, že sa v malom priestore nemá kde uložiť. Ideálom je dom so záhradou, kde je pes súčasťou domácnosti, nie obyvateľom koterca.

Samotu znáša zle. Je to plemeno, ktoré chce byť pri rodine, a dlhé hodiny osamote mu nesvedčia.

Pred kúpou stojí za zváženie ešte jedna vec: krátky vek plemena je pre rodinu s deťmi citeľný a je namieste s ním počítať vopred.

Srsť je dlhá s podsadou a linia celoročne, dvakrát ročne výrazne. Nestrihá sa.

Praktické minimum:

• česanie dvakrát týždenne, v období výmeny srsti denne
• dôkladné rozčesanie za ušami, v podpazuší a na nohaviciach, kde sa uzly tvoria najrýchlejšie
• skracovanie srsti medzi vankúšikmi labiek
• kontrola uší a pazúrikov
• pri slintaní utieranie pyskov, aby nevznikali zapareniny

Horúčavy sú pre plemeno záťaž. Pes s dvojitou dlhou srsťou vyšľachtený pre švajčiarske podhorie znáša tridsať stupňov ťažko a v lete patrí pohyb na ráno a večer.

Najdôležitejšia je však starostlivosť o rastúce šteňa. Bernský salašnícky pes rastie dlho a rýchlo a v prvom roku sa nesmie preťažovať — dlhé prechádzky, behanie po schodoch, skákanie z auta a hra s väčšími psami do vyčerpania poškodzujú kĺby, ktoré sú u plemena aj tak rizikové. Pohyb má byť voľný, na mäkkom povrchu a podľa tempa psa.

Bernský salašnícky pes je poddajný a ochotný spolupracovať, takže výcvik ide ľahšie než u väčšiny plemien tejto veľkosti. Podmienkou je pokojný a dôsledný prístup — na tvrdý tón reaguje stiahnutím.

Praktické priority sú dve. Prvou je chôdza na vodítku bez ťahania, ktorú treba vyriešiť skôr, než pes dosiahne dospelú hmotnosť. Druhou je znášanie manipulácie — česanie, prehliadka uší, ošetrenie labiek a vyšetrenie u veterinára. Sedemdesiatkilového psa, ktorý sa bráni, nikto nepodrží.

Socializácia patrí do prvých mesiacov. Zdržanlivosť k cudzím je súčasťou plemena, bez socializácie sa však môže prehĺbiť do neistoty.

Plemeno má rado prácu. Ťahanie vozíka je jeho historickou úlohou a dodnes existujú súťaže v záprahu; okrem toho sa dobre uplatní v poslušnosti alebo ako canisterapeutický pes. Ťah vozíka je však vhodný až po ukončení rastu.

Toto je téma, ktorú pri bernskom salašníckom psovi nemá zmysel obchádzať. Plemeno patrí k najkratšie žijúcim veľkým plemenám a hlavným dôvodom je nádorové ochorenie.

• Histiocytárny sarkóm — agresívne nádorové ochorenie s výrazne vyšším výskytom práve v tomto plemene; je najčastejšou príčinou úmrtia bernských salašníckych psov
• Dysplázia bedrových a lakťových kĺbov — vyhodnotenie oboch rodičov je základ, nie nadštandard
• Dilatácia a torzia žalúdka — akútny stav ohrozujúci život
• Degeneratívna myelopatia — postupné ochorenie miechy vo vyššom veku
• Ochorenia očí — vrátane entropia a ektropia
• Neznášanlivosť tepla — dôsledok dlhej dvojitej srsti a hmotnosti

Pri kúpe šteňaťa žiadajte vyhodnotenie kĺbov oboch rodičov a pýtajte sa, čoho a v akom veku sa dožili psy z predchádzajúcich vrhov. Pri tomto plemene je to informácia, ktorá má väčšiu výpovednú hodnotu než pri väčšine ostatných.

Rast je pri tomto plemene kritické obdobie. Prekrmované šteňa veľkého plemena rastie príliš rýchlo a doplácajú na to kĺby. Krmivo pre veľké plemená má iný pomer vápnika a fosforu — nie je to marketing, ale iné zloženie.

U dospelého psa je hlavnou témou udržanie štíhlej kondície. Každý kilogram navyše zaťažuje kĺby, ktoré sú u plemena zaťažené dosť.

Ako plemeno s hlbokým hrudníkom má bernský salašnícky pes zvýšené riziko dilatácie a torzie žalúdka — akútneho stavu ohrozujúceho život. Preto sa denná dávka delí na dve až tri menšie porcie a po jedle nasleduje aspoň hodina pokoja bez behu a hry.

Kondícia sa kontroluje hmatom, nie pohľadom. Dlhá srsť tvar tela spoľahlivo skryje.

Plemeno pochádza z predalpskej oblasti a z vidieka okolo Bernu, kde slúžilo ako farmársky pes na stráženie, ťahanie vozíkov a poháňanie dobytka. Pôvodne sa nazývalo Dürrbächler podľa osady a hostinca Dürrbach pri Riggisbergu, kde bolo týchto dlhosrstých trojfarebných psov obzvlášť veľa.

Na výstavách sa jedince plemena objavili v rokoch 1902, 1904 a 1907. Práve v roku 1907 založili chovatelia z okolia Burgdorfu klub Schweizerischer Dürrbach-Klub s cieľom chovať psy čistokrvne a ustáliť ich znaky.

Rozmach prišiel rýchlo. Už v roku 1910 sa na výstave v Burgdorfe zišlo 107 jedincov, ktoré priviedli miestni farmári — na plemeno, ktoré ešte pred pár rokmi nemalo klub, pozoruhodné číslo.

Zo švajčiarskeho farmárskeho psa sa v priebehu 20. storočia stal jeden z najobľúbenejších rodinných psov v Európe. Popularita mu však priniesla aj to, čo iným plemenám — chov bez ohľadu na zdravie a úzku genetickú základňu, ktorá sa podpísala na jeho krátkom veku.

• Pôvodný názov plemena bol Dürrbächler podľa osady a hostinca Dürrbach pri Riggisbergu v kantóne Bern, kde bolo týchto psov najviac.
• Je to jediné dlhosrsté zo štyroch švajčiarskych salašníckych plemien.
• Klub na záchranu plemena vznikol v roku 1907 a už o tri roky neskôr priviedli farmári na výstavu v Burgdorfe 107 jedincov — na plemeno bez organizovaného chovu pozoruhodné číslo.
• Ťahanie vozíka bolo pôvodnou pracovnou náplňou plemena a súťaže v záprahu sa organizujú dodnes. Vhodné sú však až po ukončení rastu psa.
• Biele znaky nie sú náhodné. Štandard presne určuje, kde majú byť — lysina, kríž na hrudi, labky a koniec chvosta.