Anglický kokeršpaniel

Anglický kokeršpaniel je kompaktný, pevne stavaný sliedič so zavesenými ušami a hodvábnou srsťou. Štandard ho charakterizuje štyrmi slovami: veselý, pevný, športový a vyvážený. Veselosť pritom nie je len opis nálady — štandard vyžaduje, aby bol chvost v pohybe nápadne veselý, a psa, ktorý ho nosí bojazlivo nízko, hodnotí ako chybného.

Psy merajú približne 39 až 41 cm, sučky 38 až 39 cm. Hmotnosť štandard uvádza jedným spoločným rozsahom 13 až 14,5 kg pre celé plemeno.

Srsť je hladká a hodvábna, nikdy tvrdá, vlnitá ani kučeravá, s bohatým zdobiacim chlpom na ušiach, končatinách a tele. Farebná paleta je jednou z najširších medzi poľovnými plemenami.

Kokeršpaniel je spoločenský pes bez odstupu. Cudzieho človeka väčšinou víta ako ďalšiu príležitosť na pohladenie, takže strážca z neho nie je a ani sa oň netreba pokúšať. Na rodinu je naviazaný veľmi silno a samotu znáša zle.

Je citlivý. Zvýšený hlas ho zrazí rýchlejšie než väčšinu poľovných plemien a tvrdý výcvik mu jednoznačne škodí. Naopak, na pochvalu a hru reaguje nadšene a učí sa ochotne.

Pracovný pud v ňom ostal. Nos ide k zemi, vysoká tráva a kríky ho priťahujú a stopa dokáže na chvíľu prehlušiť privolanie. Nie je to neposlušnosť, je to plemenná vlastnosť — a pes, ktorý ju nemá kde uplatniť, ju uplatní v záhrade alebo v byte.

Kokeršpaniel je jedno z najlepších rodinných plemien medzi poľovnými psami. S deťmi je trpezlivý a hravý, nemá sklon k stráženiu zdrojov a s cudzími ľuďmi sa nadchne skôr, než sa stihnú predstaviť.

S ostatnými psami vychádza dobre a pri mačke odchovanej spolu s ním býva súžitie bez problémov. Menšie hlodavce a vtáky sú iná vec — nos a pracovný pud si nevyberajú.

Samotu znáša zle. Pes zavretý na osem hodín denne bez spoločnosti trpí a často to dá najavo štekaním alebo ničením. Kokeršpaniel potrebuje domácnosť, kde je väčšinu dňa niekto doma.

Do bytu sa hodí, ak dostane hodinu a pol pohybu denne a k tomu prácu nosom. Priestor mu neprekáža, nuda áno.

Srsť kokeršpaniela sa nestrihá dohola, ale trimuje a preriedi, aby si zachovala štruktúru. Bez pravidelnej úpravy sa zdobiaci chlp na ušiach, bruchu a nohách plstnatí a vznikajú uzly, ktoré sa už nedajú rozčesať.

Praktické minimum:

• česanie dvakrát až trikrát týždenne, dôkladne na ušiach, pod ramenami a na zadných nohách
• návšteva salónu alebo domáce trimovanie približne raz za dva až tri mesiace
• kontrola uší niekoľkokrát do týždňa a ich vysušenie po každom kúpaní alebo plávaní
• kontrola labiek a slabín po pohybe vo vysokej tráve, kde sa zachytávajú ostiny

Zavesené husto osrstené ucho je najslabšie miesto plemena. Pod ním sa drží vlhko a teplo, čo je ideálne prostredie pre zápal.

Kokeršpaniel patrí medzi učenlivé plemená. Chce spolupracovať, sleduje človeka a odmenu prijme rád. Výcvik základnej poslušnosti je preto pomerne jednoduchý — problém prichádza inde.

Privolanie treba budovať cielene a od začiatku, najlepšie ešte skôr, než sa v šteňati naplno prebudí nos. Pes na stope reaguje pomalšie a v hustom poraste sa vzdiali rýchlejšie, než sa čaká.

Plemeno potrebuje prácu hlavou. Hľadanie pamlskov v tráve, dohľadávanie hračky, nosová práca alebo aport zamestnajú kokeršpaniela lepšie než dvojnásobne dlhá prechádzka. Pes, ktorý sa nudí, začne štekať, hrabať alebo ničiť — a nie je to zlomyseľnosť, ale nevyužitý pracovný pud.

Pri výbere šteňaťa si vypýtajte výsledky vyšetrení oboch rodičov. V plemene sú popísané najmä:

• familiárna nefropatia (FN) — dedičné ochorenie obličiek, ktoré sa prejaví u mladých psov; existuje naň DNA test
• progresívna atrofia sietnice (prcd-PRA) vedúca k slepote, tiež s dostupným DNA testom
• neuropatia s neskorým nástupom (AON), ďalšie dedičné ochorenie s DNA testom
• dysplázia bedrových kĺbov
• chronické zápaly vonkajšieho zvukovodu — najčastejší dôvod návštevy veterinára pri tomto plemene
• dilatačná kardiomyopatia
• autoimunitná hemolytická anémia

Uši kontrolujte pravidelne. Zápal zachytený včas sa rieši kvapkami, zanedbaný končí opakovanými recidívami.

Kokeršpaniel má sklon priberať. Je to pes, ktorý sa o jedlo aktívne uchádza a väčšina majiteľov mu podľahne — nadváha je preto v plemene bežnejšia než ktorýkoľvek dedičný problém.

Prakticky to znamená vážiť dennú dávku, nie ju odhadovať, a pamlsky odpočítať z porcie, nie pridať navyše. Rebrá majú byť pod srsťou hmatateľné bez tlaku.

Nadváha pri tomto plemene nie je kozmetický problém. Zaťažuje medzistavcové platničky a kĺby, zhoršuje priebeh chronických zápalov uší a skracuje čas, počas ktorého pes zvládne pracovný pohyb, ktorý potrebuje.

Šteňa rastie rýchlo a v prvom roku potrebuje krmivo pre stredné plemená; doplnky vápnika navyše mu skôr uškodia.

Kokeršpaniely boli uznané ako samostatné plemeno, oddelené od field španielov a špringeršpanielov, krátko po založení britského Kennel Clubu v roku 1873. Pôvodne sa im hovorilo „cocking spaniel" a názov je odvodený od sluky lesnej, ktorú plemeno vyháňalo z húštin poľovníkovi pred brokovnicu.

Sliedič nie je stavač ani retríver. Jeho úlohou bolo pracovať v hustom poraste v dosahu poľovníka, zver vyplašiť a po výstrele ju priniesť. Práve preto je kokeršpaniel kompaktný a nízky — musel sa dostať tam, kde väčší pes neprejde.

Štandard výslovne upozorňuje na dnešný rozdiel medzi pracovnou a výstavnou líniou: výstavný kokeršpaniel je pevnejší a ťažší než jeho pracovný náprotivok. Rozdiel je aj v temperamente a pri výbere šteňaťa má význam.

• Názov plemena pochádza od sluky lesnej (anglicky woodcock), ktorú kokeršpaniel vyháňal poľovníkovi z húštiny. Pôvodne sa mu hovorilo „cocking spaniel".
• Štandard priamo vyžaduje, aby bol chvost v pohybe veselý. Nízko nesený chvost sa hodnotí ako prejav bojazlivosti.
• Pracovná a výstavná línia sa líšia natoľko, že na to štandard sám upozorňuje — výstavný kokeršpaniel je pevnejší a ťažší.
• Plemeno má s pracovnou skúškou zapísané zaradenie v nomenklatúre FCI, čo znamená, že sa naň v chove stále kladie pracovný nárok.
• Belasové (roan) sfarbenie, pri ktorom sú biele a farebné chlpy premiešané, je v plemene bežné v piatich variantoch vrátane citrónovej belasovej.